Možno nastal čas, aby sme trochu spomalili Späť

Súčasná pandémia choroby COVID-19 priniesla mnohé obmedzenia. Školy sú zatvorené, deti sa tak učia doma, zamestnanci prešli na prácu z domu. Niektorí sa ocitli v 14-dňovej karanténe. K tomu sa na nás valia zo všetkých strán správy o počte nakazených, o rôznych obmedzeniach, príkazoch či zákazoch. Čelíme pandémii, s akou sa Slovensko i svet za posledných pár desaťročí nestretli. Nie je preto jednoduché zachovať si „chladnú hlavu“.

V spolupráci s klinickou psychologičkou Libušou Lejkovou z Ambulancie klinickej psychológie Meivis sme pripravili pár rád a informácií.

Školy sú zatvorené, rodičia teda trávia s deťmi viac času, učia sa s nimi. Ako si nájsť správny mód práce, na čo netreba zabudnúť. Ako vysvetliť deťom, čo sa deje?

„Rodiny sú teraz vystavené veľkému tlaku a veľkej skúške. Rodičia sú teraz aj učiteľmi, aj kuchármi, aj upratovačkami, aj vychovávateľkami, dokonca aj organizátormi či manažérmi času. Univerzálny správny recept neexistuje, pretože každý z nás je jedinečný, niekto toho zvládne viac, iný menej. V každom prípade treba mať plán, denný režim, jasne stanovené hranice. Mať plán nasledujúceho dňa. Napríklad cez týždeň v rovnaký čas vstávať, stravovať sa, aby sme neskĺzli do prázdninového režimu. Treba udržiavať aj poriadok a treba do toho zapojiť každého, veď v jednote je sila. Ak sa s deťmi hráme, treba dieťa informovať 5 minút pred koncom, že sa môže hrať ešte chvíľku a potom sa pôjde učiť alebo robiť niečo iné. Vždy ho dopredu pripraviť na zmenu. Ak varíme obed či večeru, prizvime deti k spolupráci. Viem, že často narobia väčší neporiadok, ale majú z toho pocit zadosťučinenia.

Hovorila som, že je to tlak na rodičov, pretože práve rodič by mal byť emocionálnou oporou a zodpovednou osobou pre svoje deti. Nestačí upozorniť dieťa, aby si umývalo častejšie ruky, treba to urobiť spolu s ním a pomaly komentovať každý krok. Nebáť sa deťom vysvetliť podstatu prevencie, karantény a toho čo sa okolo nás deje, spôsobom primeraným veku. Dieťa by nám malo rozumieť, preto sa snažíme slovník zjednodušiť. Pomôcť si môžeme aj rôznymi videami, ktoré nájdeme na youtube.

V neposlednom rade nájdite si čas LEN pre seba a využite ho naplno.

Niektorí ľudia sa ocitnú v 14-dňovej karanténe. Ako ju „bez újmy“ zvládnuť?

„Treba si uvedomiť, že aj tá najhoršia a najťažšia hodina má len 60 minút. 14 dní nie je zas až tak veľa, pretože mnohí z nás sa ocitli na pn-ke, či v nemocnici, mnohí si to už aj zažili.

Ale predsa len to môžu byť ľudia úzkostní, ktorí majú sklony k sebapozorovaniu, sledujú si teplotu každý deň, akonáhle cítia škrabanie hrdla spozornejú, začnú si vytvárať hororové a katastrofické scenáre. Vtedy sa aktivuje autonómny nervový systém, ktorý spustí stresovú reakciu organizmu - začneme sa potiť, búši nám srdce, máme stiahnutý žalúdok, alebo cítime mravenčenie v končatinách, dýchame zrýchlene a plytko. To má dosah na naše emócie, začneme cítiť napätie, paniku, sme nervózni. Vtedy je dôležité sústrediť sa na vlastný dych, dýchať do bránice - to umožníte tak, že si ľahnete a dáte si ruku na brucho, aby ste cítili ako sa nadvihuje (v ľahu prirodzenejšie dýchame do bránice) a výdych v porovnaní s nádychom pomaly predlžujeme, mal by byť dvakrát dlhší než nádych.

Pre niektorých ľudí je ťažké vydržať sám so sebou medzi štyrmi stenami. Ako sa hovorí, tým najhorším trestom pre väzňa je izolácia. V takom prípade netreba váhať, zavolať niekomu známemu, hovoriť o tom, vydať to zo seba von a neostať s myšlienkami  a pocitmi osamote. Každý deň treba mať nejaký režim, nejaký cieľ. Venujme sa veciam, ktoré sme zanedbávali kvôli práci. Žijeme uponáhľaný život, kedy v práci sme tlačení na podanie výkonov, ziskov, čísiel. Každý je nahraditeľný. Často si prácu nosíme domov, a to aj v podobe stresu. Teraz nastal čas, aby sme vypli, aby sme vnímali prítomný okamih, okamih tu a teraz. Čo cítim, na čo myslím, čo robím, ako robím. Možnosť na prehodnocovanie zmyslu života, hodnotového rebríčka, postojov.

Teraz si predstavte druhý príklad, že ste s rodinou zavretí v jednej domácnosti, musíte sa obmedzovať, svoje potreby častokrát neuspokojujete, čím vzrastá frustrácia, a môže sa prejaviť hnev alebo až agresia na svojich najbližších. Všetkého veľa škodí, ako sa hovorí, a ani ponorková choroba nie je výnimkou v tomto období.  Nie vždy sa "ponorke" dá predísť, ale skúsme mať v rovnováhe spoločne trávený čas s tým individuálne tráveným. Otvoriť si telefónny zoznam a prevetrať kontakty, s ktorými sme sa dlho nepočuli. Len tak. Opýtať sa čo je nové, ako sa majú, prejaviť záujem o iných. Obe strany budú mať z toho dobrý pocit. Môžete zamestnať svoje ruky nejakou tvorivou aktivitou a zamestnáte aj pozornosť a myseľ.  Na internete existuje veľa nápadov na jednoduché kreatívne činností, ktoré môžete robiť sami pre seba, alebo aj s deťmi a pre deti.

Ak je niečo čo vás trápi, tlačí na duši, nezostávajte s tým sami, neváhajte a zavolajte psychológovi. Postaráte sa o svoju dušu.“

Správy v médiách môžu vyvolávať obavy, obzvlášť u seniorov. Ako im čeliť?

„Obavy, ktoré v týchto dňoch pociťujeme, sú prirodzenou reakciou na neprirodzenú udalosť. Strach má na úrovni inštinktov jedinečné miesto, pretože v nebezpečných situáciách v nás aktivizuje primerané správanie, mobilizuje reakciu boj - útek. Inými slovami, strach nás aktivizuje a udržiava v bdelosti. Dodržiavame hygienické zásady, nosíme rúška, dezinfikujeme si ruky či dôkladne umývame potraviny. Čo by som odporúčala je, aby sa čas pozerania správ o aktuálnej situácii vyvážil dobrými správami, aby sme rovnako pozornosť venovali ľuďom, ktorí sa z ochorenia vyliečili. Nemusíme dennodenne pozerať správy a už vôbec nie na všetkých možných kanáloch.

Obdobie staroby je obdobím bilancovania vlastného života. To, ako to človek zvládne, ako sa s tým vyrovná závisí od toho, ako to zvládal doteraz. V starobe sa zvyšuje potreba istoty a bezpečia, a to vzhľadom na pribúdajúce ochorenia. Aktuálna situácia môže byť pre seniora obzvlášť náročná, keďže nemá možnosť navštevovať ani bohoslužby, kde by si sýtil potrebu sociálneho kontaktu a zmyslu života. Sociálne teritórium je vymedzené na susedské vzťahy s vrstovníkmi, no napriek tomu je nesmierne dôležité byť v telefonickom kontakte so svojou rodinou, so svojimi vnúčatami, aby sa tak naplnil pocit užitočnosti a blízkosti.“

V týchto dňoch a zrejme aj v nasledujúcich bude dôležitá aj istá psychická odolnosť. Ako ju trénovať?

„Hovoríme o tzv. reziliencii, ako o schopnosti vyrovnávať sa s nepriaznivými vplyvmi, ktorá sa časom mení a záleží na interindividuálnych rozdieloch, emocionálnej zrelosti, či schopnosti pozrieť sa pravde do očí. Psychická odolnosť je multifaktoriálny proces, ktorý závisí tak na osobnosti, emocionalite, motivácii, na interakcii s okolím a pod. Takže skôr by som hovorila o podpore či rozvíjaní reziliencie. S tým je ale potrebné začať už na školách formou aktivít, kde by sa žiaci učili napríklad efektívne riešiť problémy, orientovať sa v emóciách a následne ich regulovať či kriticky myslieť.

Nezabúdajme však, že všetci disponujeme stratégiami na zvládanie záťaže. Mnohí z nás si prešli menšími či väčšími traumami v živote, a to, že sme ich nejakým spôsobom zvládli hovorí to, že sme tu, že fungujeme, že žijeme. Každý z nás má rôzne zvládacie stratégie, niekto využíva zmysel pre humor,  vyhľadávanie informácií, sociálnu podporu ľudí, relaxáciu či meditáciu. Otázkou teda je, čo ľuďom pomohlo prežiť? Aké zdroje využívali? Ako to zvládli?

© Mesto Rožňava, 21.  4. 2020 Peter Podolinský, Odbor kultúry, športu a cestovného ruchu, Mestský úrad Rožňava